Před pětadvaceti lety došlo k rozdělení České a Slovenské federativní republiky. V roce 1993 se tak začala psát historie dvou suverénních samostatných států. Současně obě republiky začaly každá samostatně formovatsvé právní systémy. Předsedkyně Nejvyššího soudu Slovenské republiky JUDr. Daniela Švecová při té příležitosti poskytla čtvrtletníku AEQUITAS rozhovor na téma aktuální spolupráce Nejvyšších soudů České a Slovenské republiky. Přinášíme ho i na České justici.
Jak složité bylo po roce 1993 pro samostatné suverénní státy Českou a Slovenskou republiku pokračovat odděleně ve formování základních atributů právního státu?
Ak chceme hovorit‘ o 25 ročnej histórii dvoch zvrchovaných štátov, musíme sa vrátit‘ ešte do čias federácie. Po novembri 1989 stála naša spoločnosť na prahu novej éry svojho politického a spoločenského vývoja. Museli sme koncentrovat‘ sílu a urobit‘ všetky potrebné kroky na obnovu demokracie a vybudovanie demokratického právneho štátu. Čo sa týka súdneho systému, stáli sme pred nesmierne náročnou úlohou, a to zadefinovat’a prijat‘ novú úpravu postavenia, organizácie a činnosti súdov ako orgánov úplne nezávislých a nestranných. Stáli sme na začiatku zrodu nezávislého súdnictva, ktoré bolo koncipované ako tretia moc v štáte. Spoločne sme zvládli zabezpečenie riadneho chodu súdnictva, ale aj integráciu Českej a Slovenskej Federatívnej republiky do európskych právnych štruktúr. Vytvorili sme podmienky, na ktorých mohli po roku 1993 stavat‘ nástupnícke štáty, teda Slovenská a Česká republika, čo považujem za mimoriadne důležité.
Česká republika i Slovenská republika, přestože před 25 lety začaly psát každá svoji vlastní historii, se i dnes v mnohém navzájem inspirují. Jak vnímáte tuto vzájemnou inspiraci konkrétně v justici?
Roky spolužitia v jednom štáte tak l’ahko nevymažete a verím, že drvivá váčšina z nás ani vymazat‘ nechce. Sme previazaní historicky, kultúrne, spoločensky. Tento fenomén možno pozorovat‘ aj v oblasti justície a súdnictva. Napriek tomu, že pri kreovaní súdnej moci a legislatívy oboch krajín boli odlišnosti, cítit’v nich vel’kú mieru podobnosti a vzájomnej inšpira’cie. Dovolím si tvrdit‘, že vztahy a spolupráca s Českou republikou, a to aj v oblasti justície, sú nadštandardné.
Hodnotíte v tom kontextu jako nadstandardní i vztahy obou nejvyšších soudů?
Spolupráca Najvyšších súdov Slovenskej a Českej republiky je úspešný príbeh. Za seba móžem hodnotit‘ najma spoluprácu od roku 2015, ked‘ 22. januára nastúpil do funkcie predsedu Najvyššieho súdu Českej republiky profesor Pavel Šámal. Stalo sa tak len tri mesiace po tom, ako ma do funkcie predsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vymenoval prezident Slovenskej republiky. Priestor, ktorý sa nám obmenou na postoch predsedov najvyšších súdov oboch krajín otvoril, sme využili mimoriadne intenzívne od začiatku našich funkčných období. Medzinárodnú spoluprácu sme postavili najma na tom, čo nás spája. | ked’v oblasti legislativy oboch krajín sú viaceré odlišnosti, v konečnom dósledku problémy, ktoré riešime sú podobné a v mnohých oblastiach dokonca zhodné. Navyše za vel’kú výhodu pri rozvoji spolupráce sa dá považovat‘ absencia jazykovej bariéry medzi našimi krajinami.
Vzpomenete si na první pracovní setkání s předsedou Nejvyššího soudu Pavlem Šámalem?
Samozrejme. Odborné poznatky sme si mali možnost‘ vymenit‘ už v úvode našich funkčných období v septembri 2015, a to pri príležitosti zasadnutia Stálej konferencie predsedov najvyšších súdov Slovenska, Česka, Maďarska, Pol’ska, Chorvátska a Slovinska. Ako predsedajúca krajina Vyšehradskej skupiny sme vtedy zvolili mimoriadne aktuálne témy, a to Azylové právo a Rekodifikácia občianskeho práva. Prejav profesora Šámala v panelovej diskusií samozrejme nechýbal a vnímala som ho ako mimoriadny prínos k celej problematike.
Zmiňujete rekodifikaci civilních procesních předpisů. Občanskoprávní agenda je Vám přitom nejbližší, protože se jí soustavně věnujete ijako soudkyně. Můžete ve zkratce shrnoutjejí základní rysy na Slovensku a praktický význam uskutečněné rekodifikace pro každodenní rozhodovacíčinnost soudů?
Treba povedat‘, že rekodifikáciou si prešli obe krajiny. Česká republika rekodifikovala hmotnú stránku občianskeho práva, my sme sa pustili do rekodifikácie procesného občianskeho práva. Z mójho pohl’adu išlo o mimoriadne odvážny krok, ked‘ sa postupne Občiansky súdny poriadok nahradil novými procesnými poriadkami, a to Civilným mimosporovým poriadkom, Civilným sporovým poriadkom a Správnym súdnym poriadkom. Ambíciou týchto zmien bolo predovšetkým zrýchlenie civilného konania. Nové procesně poriadky zaviedli zmeny do všetkých súdnych inštancií, ktoré sa postupne vyrovnávajú s mnohými otázkami, a to najma v súvislosti s novým nastavením dovolacieho konania. Až na základe aplikačnej a ustálenej súdnej praxe budeme vediet‘ tento krok, teda zmenu legislativy adekvátne vyhodnotit‘.
Z mójho pohl’adu však bola táto zmena nevyhnutná a som presvedčená, že bude smerovat‘, a už dnes smeruje, ku skracovaniu dlžky súdnych konaní. Treba ale pripomenút‘, že z hl’adiska výkladu zákona a aplikačnej praxe móžu vzniknút‘ určité problémy. Tým sa samozrejme otvára širší priestor pre najvyšší súd, ktorého prvoradou úlohou je práve zjednocovacia činnost‘, ak sú pre to splnené zákonné predpoklady.
Mohlo by vás zajímat
Pokud se zastavíme u délky soudních řízení, nedávno zveřejněná zpráva Evropské komise 2018 EU Justice Scoreboard konstatuje, že přibližně v polovině států Evropské unie trvá soudní řízení ve věcech občanskoprávních a obchodních sporů příliš dlouho. Jak je na tom Slovenská republika?
Iste, v tejto oblasti má svoje problémy aj Slovenská republika. Ide najma o dlžku súdnych konaní na súdoch prvého stupňa. Čo sa týka občianskoprávnej agendy, nie je to tak dávno, čo musel problém neprimeranej dÍžky súdnych konaní riešit‘ aj Najvyššísúd SR. V roku 2013 bola priemerná dÍžka súdnych občianskych konaní na Najvyššom súde približne 230 dní. Občianskoprávne kolégium bolo enormne zat’ažené hromadnými podaniami prevažne nebankových subjektov. Situácia bola neudržatel’ná a v roku 2015 som pristúpila k opatreniu, ktoré mnohí v tom čase označovali za mimoriadne odvážne. Hromadné podania sa v rozvrhu práce Najvyššieho súdu pomerne rozdelili medzi všetky štyri kolégia Najvyššieho súdu. Dnes sa tento krok ukázala ako správny a priemerná dÍžka súdnych občianskych konaníza rok 2017je 94 dní.
Nejvyšší soud Slovenské republiky má čtyři kolegia. Jak jsou na tom s délkou řízenídalšíz nich?
Už dnes sme na Najvyššom súde v porovnanís rokom 2014, ked’som nastúpila do funkcie predsedníčky, zrýchlili dÍžku súdnych konaní o takmer 55 percent, čo je skutočne zásadný posun. Súdy musia jednoznačne pracovat‘ rýchlejšie, efektívne a transparentne. Tak, aby to v prvom rade pocítil občan. Z pohl’adu občana je jedným z najdóležitejších kritérií fungovania súdov to, či je vec rozhodnutá správne a spravodlivo. Samozrejme, aj dÍžka súdneho konania je z hl’adiska vierohodnosti justície v očiach verejnosti vel’mi důležitá. Stále platí, že neskoro poskytnutá spravodlivost‘ je spravodlivost‘ odmietnutá, a preto je mojou absolútnou prioritou skrátit‘ dÍžku súdnych konaní.
Zmínila jste důvěru občanů v soudní systém. Občas slyšíme, v České republice i na Slovensku, že v tomto ohledu má justice ještě rezervy. V čem je vidíte Vy?
Nehovorila by som o zásadných rezervách. Som presvedčená, že obe krajiny od roku 1993 urobili v tomto smere kus práce. 0 l’udí a ich dóveru je však potrebné neustále bojovat‘. Musíme im za každých okolností dávat‘ jasný signál, že súdy pracujú pre nich, že našou základnou úlohou je ochrana ich práv a slobód. V dnešnej vypátej spoločenskej atmosfére, ked‘ sa otvorene hovorí o korupcii v justícii, považujem tento aspekt za mimoriadne dóležitý. Možno sa zdá, že to s dóverou nesúvisí, ale aj to je jeden z dóvodov, prečo sa snažíme po rokoch konečne vyriešit‘ otázku vlastného sídla Najvyššieho súdu SR. Zdiel’anie spoločných priestorov s ministerstvom spravodlivosti móže totiž negativne ovplyvnit‘ vnímanie nezávislosti súdnej moci na moci výkonnej. V neposlednom rade, ked‘ hovoríme o dóvere, musíme hovorit‘ aj o vzt’ahoch medzi súdmi a médiami. Som presvedčená, že médiá majú v spoločnosti vel’mi dóležitú úlohu a zaslúžia si našu pozornost‘. V dnešnej dobe, ked‘ sú informácie a fakty často predmetom róznych interpretácií, sú relevantně médiá dóležitejšie než kedykol’vek predtým. Sú to práve novinári, ktorých úlohouje informovat‘ o aktuálnom dianí a doplňat‘ mimoriadne dóležité súvislosti, a to aj z oblasti justičného prostredia. Na Najvyššom súde sa riadime v oblasti komunikácie pravidlom, že neexistuje taká otázka novinára, na ktorú by sme neodpovedali. Myslím, že aj toto je jasný signál, že prácu relevantných médií si vážíme a prácu novinárov považujeme za nesmierne dóležitú. Verím, že týmto prístupom prispejeme k tomu, že novinári budú informovat‘ objektívne a najma slobodne. Slobodu tlače považujem za jeden zo zásadných aspektov demokratických princípov. V čase, ked‘ sa v celosvetovom, ale aj regionálnom meradle nahlas hovorí o tlaku na novinárov zo strany vlád a podnikatel’ského prostredia, musíme urobit‘ všetko preto, aby sloboda médiízostala nedotknutá.
Vámi zmiňovaná nadstandardní spolupráce obou našich nejvyšších soudů bude letos v listopadu potvrzena také společně pořádanou mezinárodní konferencí u příležitosti 100. výročí zřízení Nejvyššího soudu státu Československého. Co osobně od této konference očekáváte?
Konferenciu považujem za utvrdenie nadštandardných vzt’ahov nielen medzi dvomi najvyššími súdmi, ale aj medzi dvomi národmi, ktoré majú spoločnú históriu. Rok 1918 bol z tohto pohl’adu prelomový, a to takvznikom republiky ako aj vytvorením Najwššieho súdu Československej republiky. Pri príležitosti 100. výročia našej spoločnej histórie bude rezonovat‘ téma „Najvyššie súdy v meniacej sa dobe“. Téma dokonale odzrkadl’uje komplexně úvahy dnešnej spoločnosti o smerovaní najvyšších súdov, ich postavení, kompetenciách a fungovaní. Půjde o najvýznamnejšie súdne fórum slovenskej a českej justície v roku 2018.
Kdo je Daniela Švecová?
1969 — 1974 Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislavě
1977 Rigorózní zkouška – titul JUDr.
Pracovní zkušenosti:
1974 — 1975 justiční čekatelka na Okresním soudu v Trnavě
1975 — 1980 předsedkyně senátu Okresního soudu v Trnavě
1980 — 1981 předsedkyně senátu Okresního soudu v Nových Zámcích
1981 — 1990 soudkyně Krajského soudu v Bratislavě
1991 — dodnes – soudkyně občanskoprávního kolegia Nejvyššího soudu SR
1999 — dodnes – předsedkyně senátu občanskoprávního kolegia Nejvyššího soudu SR, podílející se na výběru zásadních rozhodnutí k publikaci
2005 — 2010 místopředsedkyně Nejvyššího soudu SR
2014 — dodnes – předsedkyně Nejvyššího soudu SR
(red, AEQUITAS)
